Začína dosť silný pocit. Zjavenie osamelého chalana, ktorý je opäť učupený na veľkej skale pri mesačnom svite. Je mu veľká zima, pretože je takmer bez šiat. To čo bolo pred tým tričko je teraz handra. Je hlboká noc no on nespí. Opäť nespí. Pozerá do tmy svojimi unavenými očami. Akoby na niečo čakal. No je to odhodlaný pohľad, nie zronený a zlomený. Nepoddá sa ničomu čo príde a bude bojovať zo všetkých síl. Nie je pripravený zomrieť, ale keď to príde tak sa poddá jedine výhrou. Smrť pre neho nie je koniec a nie je to ani prehra. Zamyslí sa...Smrť...po rozplynutí jemného oparu sa otvorí krásny svet. Farebnejší ako ten náš. Na druhej strane jazera je vidno postavy, ktoré sa približujú...V tom sa znova strhne a precitá v realitu. Prichádza obrovský rachot blížiacej sa masy špinavej vody. Neváha ani na sekundu a rozbehne sa naprieč skalou. Preskakuje zo skál na stromy, voda strháva všetko čo jej príde do cesty. Je tesne za ním, ale na jeho tváry je úsmev. Zoči voči smrti sa usmieva a užíva si to, ako to robil už nespočetne krát za posledných niekoľko mesiacov. Skáče a uteká s takou presnosťou, vie presne čo má robiť a voda za ním sa začína upokojovať...Zastavuje sa, obzrie sa ponad plece no ledva dýcha. Je vyčerpaný. Sedí na vetve veľkého stromu a rukou sa drží konára, ktorý je nad ním. Pozoruje vodu ako prúdi pod ním. V tom sa nečakane dvihne hladina a keď si uvedomí pohľadom čo sa deje je už neskoro...neskoro na všetko. Sotva pár metrov od neho je vlna väčšia ako strom, na ktorom sedí. Všetko má zmysel, no neuteká. Srdce mu bije ako divé. Úsmev na jeho tvári je veľký. Rozbehne sa proti tej obrovskej stene z vody a skočí...
Prehral?...aká to je prehra, keď jeho prehra prekonáva výhry všetkých ostatných?!...Nezmieril sa so smrťou, dokonca si s ňou nepodal ani ruku...vysmial sa jej, pretože zomrel s pocitom šťastia...dokázal to čo málokto...
Pred očami zrazu uvidím veľký farebný dáždnik a ja sa preberám na zástavke. Neviem ako dlho som bol mimo. Zrazu zozadu cítim náraz do hlavy niečím ľahkým. Obzriem sa a pani za mnou si neuvedomuje, že ma búcha po hlave s jej dáždnikom. Spravím krok dopredu a chýbajú centimetre od ďalšieho dáždnika, ktorý mi chce vypichnúť oko. Dozadu ísť nemôžem, pretože dáždnik... Malo by mi to vadiť, ale nevadí mi to. Silný pocit po zasnení ostal a úsmev na mojej tvári tiež. Obrátim tvár k upršanej oblohe, na tvár mi dopadajú dažďové kvapky a všetky dáždniky padajú za mňa...
