Každý z nás má svoje miesto kam chodí premýšľať a oddychovať. Nevieme prečo nás to tam ťahá, ale ani to nikto vedieť nepotrebuje. Hlavné je, že sa tam cítime dobre a pokojne. Nájdeme tam niečo, čo nikde inde na svete. Pokoj v duši, ktorý každý z nás tak hľadá, ktorý každý z nás raz za čas tak veľmi potrebuje.
Ja to svoje nachádzam na mieste posledného odpočinku môjho psíka. Pri západe slnka pod jasnou oblohou, v daždi, v silnom vetre a taktiež pri hustom snežení.
Hovorí sa, že človek si musí vychovať zviera. No toto zviera vychovalo mňa. Pohľadom si ma vedel získať ako málo ľudí. Miloval som ho nadovšetko. Prežil som s ním 15 krásnych rokov a neľutujem ani sekundu života, ktorý som mu venoval.
Vždy sa ukľudním keď vidím, že už sa netrápi. Odišiel po krátkej chorobe, ktorá mala rýchly priebeh. Nakoniec ho zradili obličky. Prosil o odchod a ja som mu nakoniec vyhovel. Nikdy na neho nezabudnem a na tom, že odišiel ma teší jediná vec. Jediná vec ma upokojuje...a to, že raz sa tam s ním určite stretnem...
Žiaľ jemu už povedať nemôžem ako veľmi ho ľúbim, ale existuje osoba, ktorej to chcem hovoriť po celý zvyšok života...